Po prílete do Líbye nás mladých + jeden „pedagogický dozor“ umiestnili do perfektného kempu. Na každej izbe s kúpeľňou sme bývali po dvaja a dvere sme mali priamo na pláž, desať metrov do mora. Väčšina z nás, vrátane mňa, more dovtedy nevidela a i keď bolo po búrke a boli veľké vlny, samozrejme sme sa okamžite vykúpali. Voda bola skutočne slaná, len tak trochu inak, ako som čakal. Celý náš pobyt (nielen letectva, ale aj iných zložiek – v Tripoli boli aj tankisti) zabezpečovala tzv. riadiaca skupina. Hneď prvý deň nás upozornili, že nikam nesmieme chodiť po jednom a ešte zdôraznili takú smiešnu vec, že mimo kempu nesmieme chodiť v kraťasoch a nič nesmieme fotiť. Ale kto by už tomu venoval pozornosť. A tak sa jeden z nás hneď po raňajkách vydal na „prieskum“ okolia. Samozrejme v kraťasoch a keď fotil nejakú zaujímavú budovu, ani si nevšimol, že to bola policajná stanica. Pod samopalmi ho doviedli až popoludní, keď sa do jeho hľadania zapojila už aj riadiaca skupina.

Na letisku (vtedy sa volalo OKBA) sme mali vyčlenenú budovu so šatňami, odpočivárňou (teletník), veľkou učebňou na predletové prípravy a malými učebňami, kde každý z nás mal 4 kadetov. Potom smerom ku stojánke sme mali jedáleň a svoju budovu mali aj technici. Pred stojánkou bolo niekoľko hangárov, ktoré predtým patrili Američanom a vraj v nich bolo veľa zaujímavých vecí. Vyrazili sme tam a podarilo sa mi ukoristiť niekoľko učebníc pre pilotov. Boli perfektne prepracované, s množstvom obrázkov a popisov k nim, takže to bol dokonalý zdroj správnej anglickej terminológie. Mali sme štyroch tlmočníkov, ukázal som to aj im, ale u starších dvoch som nepochodil, brali to pomaly ako útok na ich kompetencie. Ale dvaja mladí, zhruba v našom veku, boli super, mali motiváciu aj snahu sa stále zdokonaľovať. Jeden z nich,  Milan Jakubec potom tuším dokonca učil na VVLŠ. Úlohou tlmočníkov bolo hlavne pomáhať pri predbežných a predletových prípravách letiek – mali sme štyri letky a vždy lietali dve a dve spolu. Jeden deň predbežná príprava, druhý deň lietanie.      Cez lietanie boli tlmočníci na veži pre prípad núdze, hlásili nám zmeny počasia a hlavne prílet/odlet Kaddáfiho. To sme vtedy bez ohľadu na stav paliva museli odletieť min. 20 km nad more a kto by sa priblížil, pravdepodobne by ho zostrelili. Kaddáfi vraj pilotoval sám a občas zablúdil aj na našu stojánku. Veľkú radosť sme z toho nemali, lebo okamžite za jeho Learjetom dorazila ochranka, ktorá na nás mierila samopalmi, až pokiaľ Kaddáfi neodroloval preč.

Náš meteorkár bol Pakistanec a keďže podľa predpisov sme tri hodiny denne mohli lietať len do teploty 30 stupňov, tak denný priebeh teploty vyzeral asi takto: 6:00 – 24 °C, 8:00 – 27 °C, 9:00 – 30 °C a potom celý deň 30 °C až do konca lietania. Rusi a Francúzi mali iného meteorkára a denne lietali              max. 1 hodinu. Nám mladým to nevadilo, ale viem si predstaviť, ako to fyzicky unavovalo tých starších. Síce frflali, ale pochopiteľne lietali. Neboli sme tam v nedeľnej škole.

Keďže sme lietali nad morom, tak sme museli používať záchranné vesty. Po príchode nám rozdali ruské, ktoré boli veľmi nepríjemné, lebo boli určené pre bombardéry a na chrbte mali veľkú pracku, ktorá pri akrobačke bolestivo tlačila do chrbta. Viest však bolo o jednu menej ako nás – a keďže sa rozdávali podľa abecedy, na mňa už nevyšlo. A tak som asi dva týždne lietal bez vesty, potom prišli americké – také dva polmesiačiky pod pazuchami, ktoré vôbec nezavadzali. Najprv však prišla len jedna, ktorú som pochopiteľne dostal ja.

Spomenúť musím aj našich lekárov. Mali sme dvoch mladých, ktorí sa nebáli ani „špinavej“ roboty a kadetom liečili aj rôzne hnisavé rany a hlavného lekára, ktorý bol trochu z iného cesta. Bol tesne pred dôchodkom a od skončenia školy pracoval len na ministerstve v administratíve. Raz niekoho pichol škorpión, tak mu kázal sadnúť si a čakať, pokiaľ on nedohrá tenis. Inokedy zas niekoho pohrýzol pes a musel dostať 10 injekcií proti besnote do brucha. Náš hlavný lekár k nemu domov nemohol dôjsť (asi 50 metrov), ani ho nepustil k sebe domov, ale do brucha ho pichal na lavičke pred domom. Našťastie jeho manželka bola zdravotná sestra s náležitou praxou a tak, keď bolo treba ošetriť deti alebo ženy, pichnúť im injekciu atď., tak to všetko zvládla bez problémov (i keď tam nebola služobne, ale len ako manželka).

Naši kadeti mali väčšinou 17-18 rokov a do školy sa dostali rôznymi zaujímavými spôsobmi. Jeden mi rozprával, že po ukončení „základnej školy“ sedel kdesi v oáze pod palmou, pásol kozy a počúval rádio. Naraz sa vysielanie prerušilo a zaznel oznam s menami tých, ktorí sa majú dňa toho a toho dostaviť do strednej leteckej školy. Bol medzi nimi aj on a tak kozy odovzdal mladšiemu bratovi a vydal sa na cestu. Iný zase už rok študoval v Juhoslávii na námornej škole a keď sa po prázdninách chcel vrátiť do školy a nastúpiť na loď – pasová kontrola ho pred vstupom na mostík zastavila, že už nie je študentom námorníctva, ale letectva. V ročníku bol dokonca aj jeden pätnásťročný chlapec, ešte v telesnom vývoji, o hlavu menší od ostatných. Ale bol šikovný a aj lietanie mu celkom išlo.

Inak vojenský výcvik tam mali skutočne tvrdý a tresty boli pre nás až nepochopiteľne kruté. Keď niekto niečo vyviedol, musel si na buzerák ľahnúť len na lakte a kolená a seržant ho párkrát kopol do zadku – predstavte si tie doráňané lakte a kolená.

Raz sme sa bavili o vzdelávaní a kadeti mi povedali, že na letisku je špeciálna letecká knižnica. Tak sme tam s Ondrom Gáfrikom vyrazili, vybavili si preukazy a potom sme už len vyvaľovali oči. Najviac nás upútala ročenka Jane’s, tam boli všetky lietadlá sveta a hlavne všetky vojenské letiská v ZSSR s počtami nielen lietadiel, ale aj pilotov a dokonca aj mená a hodnosti všetkých vyšších funkcionárov. To sa nám, ako čerstvým absolventom VVLŠ zdalo úplne neuveriteľné, na škole sme sa o letectve našich spojencov neučili vôbec nič a ešte aj to bolo prísne tajné.

V Líbyi v tej dobe pôsobili tri letecké školy. K nám sa dostala elita kadetov, „druhá“ kategória boli Juhoslávci s Galebmi a „tretia“ boli Taliani s vrtuľovými Marchetti.

Marchetti som nikdy nevidel a Galeby len raz, ale nikdy na to nezabudnem. Z Juhoslávie do Líbye prelietavali jednu letku a neviem, či šetrili na palive alebo podcenili predpoveď počasia (južný vietor), každopádne naraz začali pristávať z oboch smerov na dráhu aj na rolovačku proti sebe. Niektorým došlo palivo už na dráhe, nedokázali ani vyrolovať. Ale pristáli všetci.

My sme boli úplne prvá skupina (i keď niekoľko starších pilotov prišlo mesiac pred nami) a lietali sme v Tripoli. Onedlho sa už začalo pripravovať letisko El Uotia, ktoré ležalo juhozápadne, smerom k alžírskym hraniciam. Na to mám veľmi zaujímavú spomienku – raz k nám dorazil ktosi z riadiacej skupiny, že okamžite potrebuje štyroch pilotov na prelet lietadiel z El Uotie. Cestou nám vysvetlil, že Kaddáfi sa momentálne poharkal s alžírskym prezidentom a hrozí, že alžírske letectvo zbombarduje El Uotiu. Síce tam už boli nejakí naši piloti, ktorí už stihli odletieť, ale bolo ich menej ako lietadiel. Na celom letisku sme napokon boli už len my štyria, nebol tam ani riadiaci, ani žiadny technik – všetko už bolo evakuované. So Zolim Nagyom sme si strihli, kto bude vedúci a vyšlo to na mňa (každý chcel byť na čísle, to je zaujímavejšie). Pred vstupom do kabíny sme si museli odistiť sedačku, zaisťovadlá si zobrať do vrecka a až tak si sadnúť. Dodnes si pamätám ten divný pocit z nastupovania do kabíny s odistenou sedačkou. Inak to nešlo, lebo sme sa museli ponáhľať, úder mohol prísť každú chvíľu. Neboli tam už ani akumulátorové vozíky, motory sme spúšťali na batérie. Odštartovali sme po dvojiciach a v prízemnom lete sme mazali na severovýchod. Napokon to dopadlo tak, že prezidenti sa znovu potľapkali po pleciach a v ďalšom turnuse som mal troch Líbyjcov a dvoch Alžíranov.

Raz sme dostali návštevu z ÚV KSČ. Nebola to úplná špička (Husák, Biľak,...) ale druhá garnitúra vysokopostavených súdruhov. Na riadiacej skupine mali nejakú schôdzu a pozvali jedného z nás, aby im porozprával niečo o našom živote. Tak sme niečo spísali, pridali to, čo nás trápi a čo by sa dalo zlepšiť a jeden zo „starých“ chlapov hovorí – Žugec, ty sa nebojíš, choď im to prečítať. A tak som sa dostavil na schôdzu plnú ozajstných papalášov. Prečítal som, čo bolo treba, už si pamätám len to, že sme žiadali, aby nám vybavili zapnutie RSBN (navigačný systém), ktorý sa inak zapínal, len keď lietali Rusi. Súdruhovia mi vrelo zatlieskali, poďakovali za pekný a podnetný súdružský príspevok, vstali a odišli. Ostal tam už len jeden, ktorý odkladal stoličky, tak som sa ho opýtal, komu mám svoj príspevok odovzdať, aby s ním mohli niečo urobiť. Ten pán sa na mňa chvíľu pozeral a potom prehodil: „Mladíku, oni tu nie sú kvôli vašim problémom, oni si sem len prileteli na nákup“.

Lietali sme šesť dní v týždni, voľno bolo v piatok. A jeden taký piatok mňa a Ondra Gáfrika zobrali dvaja kadeti na výlet k ich príbuzným. Išli sme autom asi 200 km na okraj Sahary, tam bol skromný domček, pri ňom niekoľko olivovníkov a štyri ovce. Keď chlapci povedali, že sme ich inštruktori, tak ihneď jednu z tých oviec zarezali. Dodnes na tú skutočnú, nefalšovanú pohostinnosť spomínam s úctou a vďakou. Pokiaľ ženy pripravovali mäso, najstarší muž nám uvaril čaj. To je úplný obrad. Do čajníka sa nasype asi 3 cm vrstva čaju, tá sa zasype rovnakou vrstvou cukru, opatrne sa zaleje vodou a pomaly, veľmi pomaly sa varí, občas sa to preleje do inej nádoby, aby sa odstránila pena. Potom sa taký čaj pije zo štamprlíkov. Jeden je silný možno ako päť káv, takže viac ako štamprlík sa vypiť nedalo. Keď sme dopili čaj, baranina už bola hotová. Ja rád obhrýzam kosti a tak som to chcel urobiť aj tam. Prekvapilo ma však, že domáci mi tú kosť zobral z ruky, hodil ju do nejakej nádoby a do ruky mi vložil ďalší kus. Darmo som protestoval, že tak mi to naozaj chutí. Potom mi kadeti vysvetlili, že mäso nesmiem obhrýzať až na kosť, pretože zvyšky po nás idú ešte ženám.

Po pol roku za nami prišli rodiny a presťahovali sme sa do „tankánu“. To bol kemp, ktorý patril tankistom, ktorých tam bolo dosť veľa. Ubytovaní sme boli v kontajneroch, ktoré boli veľmi vkusne zariadené talianskym nábytkom. V každom boli dve izby s klimatizáciou a kúpeľňa. A ešte sme mali spoločnú jedáleň. K moru sme to už mali ďalej, asi tristo metrov a za nami bol tankodróm, kde vraj bolo viac tankov ako v celej Veľkej Británii dohromady. Väčšina tankistov boli záklaďáci – druhoročáci. Lepšiu základnú službu si asi nikto nedokázal ani predstaviť. Chlapci nám rozprávali, že začiatky mali veľmi ťažké, nastúpili k hranici s Egyptom, s ktorým si Kaddáfi práve porovnával svaly a ich úlohou bolo čistiť tanky po bojovom použití – neraz od krvi a zvyškov ľudských tiel. Ale tu už robili len „údržbárov“. Potom tam bývali ešte Jugoši – všetky vekové kategórie od 18 po 60 rokov, ktorí tam boli ako skutoční žoldnieri, pripravení bojovať. Mali dvojročné kontrakty a aj mladí hovorili, že potom majú až do „smrti vystarané“. Keď v roku 1980 zomrel Josip Broz Tito, všetci títo tvrdí chlapi plakali, skutočne im tiekli slzy, objímali sa a hovorili: „Juhoslávia sa rozpadne a budeme proti sebe bojovať. Ty budeš chcieť zabiť mňa a ja budem chcieť zabiť teba“. Vtedy sa mi tomu nechcelo veriť.

Naše ženy, ktoré  sa venovali ručným prácam, sa v Tripoli cítili ako v raji. Doma poznali len Burdu, aj to jedna kolovala medzi všetkými kamarátkami. Tu bolo podobných časopisov veľa, najväčšej obľube sa tešila Mani di Fata. A na trhu bol výber vĺn na štrikovanie a látok od výmyslu sveta. Do mesta na nákup sa chodilo dvakrát týždenne, v kempe sme mali dva tenisové kurty, večer premietanie filmov a každý deň sme drvili volejbal. Len niekoľko žien pracovalo v spoločnej jedálni.

Časť našincov sa už presťahovala aj do „dediny“, ktorú postupne dobudovávali a najprv sa tam sťahovali učitelia teórie s rodinami, postupne sa pridávali aj piloti a technici. Neskôr sme sa tam presťahovali aj my. Bolo tam tuším 50 domov, v ktorých sme bývali po dve rodiny. Každá mala dve izby a kúpeľňu, kuchyňa bola spoločná (nuž, občas z toho boli aj problémy, hlavne keď bývala staršia rodina s mladou). V letných horúčavách sme si ploché strechy polievali vodou. A na okraji dediny bola škola. Ešte tam bol jeden domček, v ktorom bývala kórejská rodina (akýsi správca dediny) a pri vstupe bola strážnica, kde za strážnikmi často chodili deti. A tak sa stávalo, že po ulici behali deti a pokrikovali na seba po slovensky, česky, arabsky a kórejsky a dokonale si rozumeli.

Okolo dediny voľne pobehovala svorka takých svetlohnedých psov, volali sme ich dingovia. Ešte keď som bol v Líbyi sám, tak sme si s Gabom Kopeckym kúpili bicykle a motali sme sa po okolí, občas sme zašli aj na nákup. Raz nás takáto svorka napadla, tak odvtedy som voči nim mal rešpekt. No a títo dingovia mali vyhrabané nory v pieskovom svahu, asi 100 metrov za dedinou. S partiou sme sa raz vybrali, že si ich ideme nafotiť.  Opatrne sme sa priblížili asi na 10 metrov, postavil som si statív, na foťák nasadil 200 mm teleobjektív a už som sa chystal fotiť jedného dinga, ktorému z nory trčal ňufák a svietiace oči, keď tu naraz okolo nás prebehla tlupa asi tak 8-10 ročných detí z našej dediny a s výkrikom „Ťapka, Ťapka“ sa vrhli na toho zlého dinga. Vytiahli ho z nory a začali ho stískať a bozkávať. Nuž, na tomto „zlom dingovi“ sme sa ešte veľmi dlho smiali.

Ešte na „tankáne“ sme si kúpili ojazdený FIAT 127. Bola to výborná investícia, lebo sme neboli viazaní na 2 cesty autobusom týždenne do mesta, nakupovali sme na najvýhodnejších miestach (napríklad za asi 20 kg vrece pomarančov pri ceste priamo od pestovateľa sme zaplatili len tretinu toho, čo v obchode), chodili sme aj na vzdialené pláže, ideálne na šnorchlovanie (mal som neoprén   a harpúnu) a hlavne sme veľa cestovali nielen po historických pamiatkach, ale aj do prírody, napr. na juh na okraj Sahary (na obrázku je „Kobra tower“ – priehrada na okraji Sahary). Kvôli autu som sa dvakrát dostal aj na políciu. Raz sme išli po predmestí Tripoli, bolo horúco a syn ležal vzadu na „plate kufra“. Za nami sa objavili policajti a 4-ročnému synovi sa asi zdalo, že už to trvá nejako dlho, tak im ukázal dlhý nos. Samozrejme ma zastavili, policajt na mňa nahulákal, že za volantom nesmiem mať obuté sandále, ale „kanady“, ako on a zobral mi vodičák s tým, že si ho mám ďalší deň prísť zobrať na policajnú stanicu. Tam ma to stálo 10 dinárov (asi tisíc korún). Druhýkrát sme išli z mesta domov a cestou sme mali svetelnú križovatku. Na červenú som zastavil a na zelenú vyrazil – ale aj auto z protismeru, ktoré odbočovalo vľavo. Zabrzdiť som nestihol, uhnúť nebolo kam a tak sme sa ťukli. Pri križovatke stál policajt, ktorý si nás najprv ani veľmi nevšímal, ale my obaja sme sa domáhali jeho zásahu. Tak mi zobral vodičák, dal ho tomu Líbyjcovi a jeho vodičák dal mne (to aby nikto z nás neušiel) a poslal nás na policajnú stanicu pre tú oblasť. Jeden z policajtov tam hovoril slušnou angličtinou, ale aj tak som sa obával, ako dopadnem. Predsa len som bol cudzinec a arabsky som vedel veľmi málo. Ten druhý vodič si tak povýšenecky krútil zväzkom kľúčom okolo prsta a policajtovi zrejme rozprával niečo o tom, ako mal zelenú a tak kľudne odbočil vľavo a ja som mu vpálil do cesty. Nerozumel som tomu, o čom sa rozprávajú, ale rýchlosť otáčania kľúčov okolo prsta sa pomaly zmenšovala, až mu napokon ostali len tak visieť. A vtedy začal policajt na toho druhého vodiča úplne kričať, podľa gestikulácie som pochopil, že mu asi dosť vulgárne vysvetľuje, že aj keď má zelenú, pri odbočovaní musí dať prednosť protiidúcim vozidlám. Potom sa otočil ku mne a povedal, že ten nešťastník mi musí hneď a zaraz zaplatiť vzniknutú škodu. Bol som rád, že to tak dopadlo, tak som si vypýtal len 5 dinárov na nové svetlo s tým, že plechy si viem vyklepať aj sám.

Raz sme si pri ceste kúpili živého králika, doma sme mu dali mrkvičku, ďatelinku, púpavu, ale nechcel nič. Preto som ho pustil do našej malej záhradky aby si vybral a on sa s chuťou pustil do cesnakovej vňate. Asi až po týždni mu došlo, že sa má kŕmiť hlavne ďatelinou a púpavou. Deti z celej dediny ho chodili kŕmiť, nuž ale raz prišiel aj jeho čas.

Keď sme s kadetmi lietali dvojice, tak sme vždy lietali tí istí učitelia spolu. Ja som lietal s mjr. Plchom, ktorý mal v skupinke okrem Líbyjcov aj Idiho Amina, syna Ugandského diktátora rovnakého mena o ktorom sa hovorilo, že na otázku „pán prezident, čo robíte so svojimi politickými oponentmi?“ odpovedal krátko „Ja ich jem“. A to vraj bola pravda. (Odporúčam, aby ste si ho pozreli trebárs na Wikipédii). Starý Amin dal 6 svojich synov vyškoliť v Líbyi, každého u iného druhu vojska, potom sa mali stať veliteľmi jeho vojsk v Ugande. Každopádne, Idi Amin bol ozrutný chlap, ledva sa do kabíny L-39 natlačil, kolená mal pomaly vo výške pliec. A keďže bol úplne čierny, tak spod prilby bolo vidno len vycerené biele zuby. Ale bol to celkom milý človek a navyše mal „bodyguarda“ – Japončíka, ktorý mu nesiahal ani po prsia. My sme tam však už vedeli, kto je Bruce Lee a tak sme sa nečudovali. Raz sme takto leteli vo dvojici a ku koncu cvičenia pozerám, že klesáme pod povolenú výšku (1000 m) a za chvíľu sme sa „plazili“ po zemi. To som už radšej prevzal od kadeta riadenie. Lietali sme v tzv. zovretej skupine 20 x 20 metrov, s prenížením 2-3 metre, takže som stíhal aj sledovať okolie a hlavne priestor vpredu. Naraz pozerám, že ten kopček vpredu predsa nemôžem dať, okamžite som jemne „povyskočil“ a keď sa mi vrchol kopca mihol pod bruchom, povedal som si „debil, veď v prízemnej výške sa má lietať v prevýšení“. Samozrejme, celé to trvalo len zlomok sekundy, inak by som tieto spomienky nepísal. Darmo, človek sa najlepšie naučí na vlastných chybách. Inak, „leteckej nekázni“, ako sa hrubé porušenie leteckých predpisov (najmä výšky) nazýva, sme sa venovali dosť často. Tomu, že sme sa všetci mladíci vrátili, vďačíme aj Frantovi Garajovi (už som ho spomínal na začiatku, ktorý v Líbyi pracoval ako inštruktor na trenažéri – tzv. PCK). Občas nám mladým dal nejakú dobrú radu, lebo zaujal nesmierne pragmatický postoj: „čuráci, já vím, že buděte dělat nekázeň. Tak vám radši něco poradím, než by jste se měli zapíchnout kvůli své blbosti“. Okolnosti nám priali, lebo na rozdiel od lietania doma, tu sme si po lete museli odniesť SARPP (záznamník) na vyhodnotenie sami. Nuž a cestou stačilo skrinku pootvoriť a znovu zavrieť – a film bol po vyvolaní celý čierny.

Niekde som čítal, že bez nejakého referenčného bodu je nesmierne ťažké odhadnúť výšku nad morom a veľkosť vĺn. Tak som si to párkrát vyskúšal, letel som v malej výške pozdĺž pobrežia a keď som sa pozeral len na more, skutočne som nedokázal odhadnúť, či vlny majú pol metra alebo tri metre – vždy som musel mrknúť na pevninu. Takže to bola pravda.

Okrem lietania s kadetmi sme mali jediné vlastné povyrazenie pri záletoch počasia alebo lietadiel po servise. Raz, to bolo ešte na začiatku, som počas záletu s mjr. Urbáškom preletel cez pár kumulkov a po pristátí sa okolo nás zbehla celá stojánka. Netušili sme prečo, pokiaľ sme nevystúpili z kabíny. Polovica kamufláže bola preč. Odvtedy jeden technik nemal na práci nič iné, len sprejovať lietadlá. Doma potom pochopili, že v Líbyi nie je len slnečné počasie a ďalšie lietadlá už prichádzali v poriadku.

Ale zažil som tam aj dve smutné príhody. Pár dní po príchode rodín sme sa boli prejsť s Hájkovcami do olivového sadu. Hájkovci mali dve dcéry, vo veku asi tak 16 a 17 rokov a tie sa celú dobu primerane svojmu veku rozprávali o tom, ako sa tešia, že si kúpia nejaké pekné oblečenie. Na druhý deň udrela piesková búrka, ale napriek tomu padlo rozhodnutie, že budeme lietať. Let to bol ako uprostred žlto-hnedo-oranžovej gule, náročnejší ako let za sťaženej noci – pretože tam sa aspoň občas vo svetle polohových svetiel mihne hustejší alebo redší mrak a človek vidí, že letí. Ale tu nič, všetko bolo také jednotvárne. A Zdeněk Hájek sa z letu nevrátil. Dodnes mám pred očami jeho manželku s dcérami, ktoré sa to dozvedeli ešte pred našim príchodom domov. Stáli pri autobuse a aj keď sme už všetci vystúpili, stále obracali zaslzené oči k autobusu, či sa neprebudia zo zlého sna a ich otec sa tam neobjaví. V ten deň ani žiadne hľadanie neprichádzalo do úvahy, miesto katastrofy našli až ďalšie popoludnie. Do zón sme lietali pozdĺž pobrežia asi sedem minút a potom sme to otočili na juh, kde boli jednotlivé zóny. Vrak lietadla sa našiel na pobreží, v hĺbke niekoľkých metrov, zhruba v mieste po ukončení tej zatáčky. Podľa záznamníka lietadlo začalo zatáčať a postupne prešlo do strmej špirály, až vrazilo do zeme. Hájek bol vynikajúci pilot a skúsený inštruktor, tak jeho chybu (teda včasné nezasiahnutie do riadenia) sme jednoznačne vylúčili. Zhodli sme sa na tom, že pravdepodobne mal nejaký zdravotný problém (možno srdce) a tú zatáčku robil kadet sám, čo v daných podmienkach nezvládol.

Druhá sa stala pri lietaní okruhov. V Tripoli sme boli len mladí piloti (my rovno zo školy) a „starí chlapi“, asi tak 45+. Jediná výnimka bol Zdeněk Špírek, ktorý bol od nás starší len o pár rokov. Keď som po treťom okruhu dotáčal druhú zatáčku (to bolo nad morom), tak som v oblasti štvrtej zatáčky zaregistroval nejaký výbuch s následným čiernym dymom, valiacim sa do výšky. Hneď som vedel, že je zle. Začali sme sa ozývať volacími znakmi, aby sme zistili, kto je v poriadku. Neozval sa Zdeněk. Podľa záznamníka došlo k hrubému zásahu do riadenia vo štvrtej zatáčke.

Motor za letu vysadil len raz – a to sme boli práve na dovolenke. Ivovi Babicovi vysadil motor po vzlete z letiska Ras Lanuf (tí, ktorí po prvom roku končili, odchádzali až po našom návrate z dovolenky a boli tam robiť nejaký prielet.) Ale Ivo to zvládol bravúrne a dokázal bezpečne pristáť.

Zaujímavá pseudozávada sa stala mjr. Plchovi – keď na štarte pridal plný plyn, rozsvietil sa mu „Požiar motora“, to je pre pilota tá najškaredšia signalizácia. Vtedy sa má okrem iného vypnúť motor, zapnúť hasenie a vypnúť batéria, ale on len vypol motor, ohlásil situáciu a čakal na príchod technikov. Ukázal im svietiaci „Požiar“, vypol batériu a znovu ju zapol. Požiar sa už nerozsvietil. Potom mi rozprával, že mal nejaké tušenie, že je to len falošný poplach, uvoľnil si popruhy, pozrel dozadu a žiadny dym nevidel – ale bol pripravený vyskočiť z kabíny a utekať. Napokon sa zistilo, že signalizáciu spôsobila kovová špona, ktorú neodstránili pri vŕtaní do rúrky ofukovania kabíny (v Líbyi nám nestačila klimatizácia, tak sa do týchto rúrok vŕtali dodatočné otvory).

V júni 1981 Izrael zničil jadrové zariadenie v Iraku a pohrozil aj Líbyi. Náš problém bol ten, že to jadrové zariadenie sa budovalo asi 2 km za našou dedinou. Bol z toho všeobecný poprask, po pobreží sa rozmiestnili protilietadlové batérie, ktoré na nás neustále mierili, keď sme leteli okolo. To bol veľmi nepríjemný pocit, tŕpnuť, či tam niekomu z osádky nerupnú nervy. Boli to také raketové štvorčatá, označenie som už zabudol. Ale aj to napokon prešlo do stratena.

Občas sme sa aj pozabávali, napríklad vedľa stojánky sme mali akúsi bažinu, pôvodne to bolo odsoľovanie morskej vody, ale časom (po odchode Američanov) to spustlo a zarástlo tŕstím. Medzi letmi sme tam chodili na malú a občas na veľkú potrebu, inak by sme museli ísť až na barák a to bolo ďaleko, alebo by sme to jednoducho nestihli. Strava tam bola na naše žalúdky veľmi pálivá (väčšinou makaróny s ťavím alebo baraním mäsom) a nie každý to zvládal bez problémov. Raz sme tak videli, ako sa jeden zo starších pánov opatrným krokom šinul k tŕstiu. Naraz zastal, mávol rukou a vyrazil k baráku.

Jano Višňovec (zvaný Šmako, dodnes poletuje okolo Žiliny na motorovom rogale) po roku končil a jeho kadetov mal po prázdninách prevziať Jozef Gaža. Nuž, Šmako kadetom pekne vysvetlil, že pozdraviť nového inštruktora by mohli aj po slovensky a statočne s nimi trénoval aj výslovnosť. A tak keď Jozef prišiel do triedy a pozdravil svojich kadetov „good morning kadets“, zborovo sa ozvalo „good morning mister Gaža, okolo piči sa svet točí“.

Pri svojich spomienkach nesmiem zabudnúť ani na alkohol. V Líbyi bola tvrdá prohibícia a tak sme pašovali ako sa dalo – ťapky priviazané na nohách, darčekové balenia likérov v čokoláde, dokonca aj slivovica zavarená v plechovke. Ale hlavne sme si tam robili víno zo všetkého možného, najviac z datlí, ryže a džúsov. Jeden východňar si dokonca doniesol borievky a v dielni si zostrojil destilačný prístroj. Potom niekto (meno som už zabudol, ale stále som mu vďačný), kto predtým robil v pivovare, tam v jednej lekárni objavil detskú výživu, ktorá bola podľa neho čistý jačmenný extrakt. Tak nám všetkým kázal, aby sme si z dovolenky doniesli chmeľ (extrakt, granule alebo lisovaný).

Netušil som, ako sa k nejakému chmeľu dostať a tak som sa opýtal švagra, ktorý robil energetika na JRD pri Banskej Bystrici, či náhodou nepozná niekoho v pivovare Urpín. Povedal že nie, ale že sa pozná s hlavným energetikom Stredoslovenského kraja a bol by v tom čert, keby sa on nepoznal s energetikom Urpínu. A tak som namiesto potrebného litra doviezol litrov päť a mal som čo rozdávať nešťastníkom, ktorým sa chmeľ nepodarilo zohnať.

Po dovolenke v každom dome nebublalo už len víno, ale aj pivo. Musím sa pochváliť, že som sa s ním dosť hral (karamel, chladenie po búrlivom kvasení a pod.), kúpil som si zatvárak na fľaše a tak sme často mali smädných hostí aj z iných letísk, keď sa dostali do Tripoli.

Československo, rok 1981

Už pred prvou cestou na dovolenku nás upozornili na zaužívané postupy na colnici. V Ruzyni sme po prílete prechádzali takou kabínkou, ktorú colník vždy dôkladne zakryl plentou. Potom sa nás opýtal, čo máme na preclenie. Na to vždy nasledovalo tiché podanie kartónu Marlboriek a ukázanie jedného predmetu (hodinky, foťák, rádio) do ceny cca 10 000 korún. Colník sa viac o nič nezaujímal a vyrubil clo do troch tisícok. Ak však niekto na Marlborky pozabudol, colník si spomenul na svoje povinnosti a nešťastník málokedy vyviazol s clom pod 10 000 Kčs. Takže tak to chodilo.

Po návrate domov mal syn 6 rokov a bol čas nastúpiť do školy. Ale zarazila to školská psychologička, ktorá ho neodporučila s takýmto odôvodnením: „Dieťa nie je pripravené nastúpiť do školy, lebo rodičia sa jeho výchove asi dostatočne nevenovali. Na otázku, aké zvieratká pozná, mi dieťa odpovedalo, že škorpióna, chameleóna, berušku, dinga, velblouda a kraba. Keď som sa ho pýtala na ďalšie zvieratá, tak pridalo cikádu, rajnoka a somára. Navyše, dieťa asi trpí nadmerným fantazírovaním, lebo sa vyjadrilo, že doteraz žilo v Afrike a jeho otec je pilot“.

Prežili sme tam tri pekné roky, ktoré mi z profesionálneho pohľadu dali nesmierne veľa a v súkromí sme si to tiež riadne užívali, pretože sme žili v presvedčení, že po návrate domov už celý zbytok života strávime len v Československu. Takisto sme si uvedomovali, že oproti iným, ktorí boli v Líbyi, sme si v Tripoli žili kráľovsky. Nebola to len blízkosť mora, ale aj dostatok, priam prebytok rôzneho tovaru a možnosť sledovania talianskej televízie a hudby na VKV, ktorú sme tak, ako všetci mladí ľudia, milovali.

O desať rokov neskôr som bol rok a pol v Kanade, kde som sa skamarátil s jedným bývalým americkým mariňákom. Nikdy nebol v Európe, slúžil len v Tichomorí a ako sa vyjadril, o Československu ho naučili len jedno: najnebezpečnejšou zložkou Varšavskej zmluvy pre NATO je československé letectvo.